Včera som si po dlhom čase navarila špenátovú polievku a spomenula som si na tetu Margitku, ktorá ma ju naučila jesť. Teta Margitka bola rodinná príbuzná a keď sme boli deti často navštevovala mojich starých rodičov. Mala asi 150cm, bola chudučká, keď nás bozkala robila nám na lícach cucfleky ešte nám ich aj štípala a veľmi sa na tom bavila, lebo vedela, že to nemáme radi, veľa fajčila, milovala karty a nemuseli sme ani vedieť po maďarsky aby sme rozumeli jej nadávkam, keď sa rozčúlila pri debatách s naším dedom. Bývala sama v obrovskej vile s krásnou veľkou záhradou vo vilovej štvrti na okraji Budapešti. Boli sme tam raz v lete s rodičmi na návšteve a Margitka uvarila špenátovú polievku. Servírovala ju v obrovskej polievkovej mise uprostred krásne prestretého stola. Tá polievka vyzerala pre mňa hrôzostrašne zeleno, ale neodvážila som sa ani muknúť, že si nedám. Po prvom tanieri som si dala ešte a ešte, odvtedy špenát milujem a stále si pri špenáte na tetu Margitku spomeniem. Špenátovú polievku som jedla aj dnes /je jej plný hrniec/, kedže Vilo Margitku nepoznal a preto špenát nemá rád.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára