Cez vikend sa konal u nás v Košiciach maratón. Chcela som ho veľmi vidieť. A tak po všetkých tých ranných rituáloch. ktoré sa stávajú pomaličky zabehnutou rutinou a už to nie je chaotické uspokojovanie potrieb novorodenca /kedy vás každú chvíľu niečo prekvapí, nie len plná plienka/, ale aj celkom plánované úkony okolo batoľaťa, sme sa konečne vydali do ulíc. Aby sme aspoň na chvíľku zahliadli favoritov, veľké množstvo vrcholových športovcov aj amatérských bežcov. Tento ročník som bola len ako divák, no minulý rok som si zabehla štafetu s teplotou 38, prevráteným žalúdkom, a s Maxom o ktorom som ešte nevedela. A musím povedať, že ten pocit eufórie a radosti sa mi vrátil. Nebol tak intenzívny ako minulý rok čo je pochopiteľné, ale bol. A pre ten pocit, keď som prekonala samú seba, sa na trať určite vrátim.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára