Už mám neskutočný deficit výletovania. Po rizikovom tehotenstve, nie veľmi medicínsky vydarenom pôrode, /o tom by sa dalo popísať/ a samozrejme s novorodencom toho človek veľa nenavýletuje / nie som hippie/ mám absenciu lesa, lúk, skál, skrátka veľkého naturálneho priestoru. A preto sme sa rozhodli minulý víkend, že to napravíme a využijeme ešte posledné teplé dni. A zo všetkého čo sme v minulosti pochodili sme vybrali Šarišský hrad. Je to asi jediný hrad v blízkosti kam vedie celkom schopná cesta, kedže Max je ešte v kočiari /klokanku odmieta a ak v nej aj vydrží tak len krátky čas/. Cesta až taká schopná nebola, ako sme si ju pamätali spred rokov, avšak náš Jane trider nesklamal, i keď to trvalo dlhšie. Milo ma prekvapil upravený hrad, vidieť veľkú zmenu po rekonštrukčných prácach. A preto vrelo odporúčam tento šarišský skvost, nie len pre rodičov tlačiacich kočiar. Škoda len že viditeľnosť bolo malá a preto žiadne panoramatické fotky ale zato jedna legenda.
Podľa legendy sa Alžbeta, dcéra kráľa Bela II., zamilovala do Svätoboja, pána hradu Šariš. Objavil sa však lúpežný rytier Kund a bez škrupulí požiadal kráľa o ruku jeho dcéry. Alžbeta mu oznámila, že je zasnúbená. Urazený Kund odišiel a prepadol kráľovský sprievod. Uniesol kráľa, a keď ten odmietol zmeniť názor, vylúpol mu oči. Len kruh verných pomohol Belovi a Alžbete k úteku na hrad Šariš. V deň svadby však lúpežníci prelamujú hradné brány. Ženích už držal nádhernú prastarú čelenku, dar pre Alžbetu. Narýchlo sa rozhodli pre spoločnú smrť a skočili do priepasti. Svätoboj sa zabil, Alžbeta sa zachytila v konároch stromov. Na mieste, kde Svätoboj zomrel, nechala postaviť kaplnku, ktorá tam stojí dodnes. Alžbetu po smrti pochovali vedľa jej Svätoboja a pri výskumoch v roku 1801 tu archeológovia objavili vzácny poklad zlatú čelenku, ktorá je uložená vo viedenskom múzeu.
