Tento príspevok je na moje pomery až príliš dlhý. No nešlo inak. Nechcem v ňom hodnotiť naše zdravotníctvo, ktoré je v stave akom je, na tom sa určite dlho nič nezmení. Ani ním nechcem vystrašiť budúce mamičky. Len troška priblížiť jeden týždeň, ktorý bol v mojom, ale samozrejme aj v živite W. prelomový.
Tohto týždňa mal Max svoje prvé narodeniny. Ani sa mi nechce veriť, že je to už rok čo sme si prvý krát pozreli do očí. A len mamičky vedia aký je to pocit, no najsamkrajší na svete. Všetko je v tom momente nepodstatné a aj dlhý čas potom. Ten deň si budem určite pamätať do konca života. Do nemocnice som išla ráno na termín. Pravdu povediac som toho veľa nenaspala, aj zo strachu čo ma čaká aj z dôvodu mojej váhy a rozmerov, a tie už boli naozaj na krajíčku únosnosti. Posledný mesiac som sa cítila ako opuchnutý slon a ak som ležala tak ako opuchnutá veľryba. Ručička na váhe ukazovala 35 kíl nadváhy a aj to som ju pred vážením podkalibrovala .... pre môj lepší vnútorný pocit. Tašku som mala zbalenú už dva mesiace, kedže v siedmom mesiaci som si poležala v nemocnici dva týždne /aby doktori zabránili predčasnému pôrodu, museli mi minioperačným zákrokom odobrať asi 1100ml plodovej vody, kedže som jej mala veľmi veľa/. Už som vedela, že príbor v nemocnici nieje samozrejmosťou tak ako toaletný papier alebo šálka na čaj. A tak sme sa tam ráno s W. dostavili ako mi "doktor kázali". Ubytovali ma k babám ktoré už mali pri sebe svoje malilinké ratolesti a ja som čakala na vizitu. Primár ma hneď uviedol do reality: Vy to dieťa spontánne neporodíte, je veľmi veľké, boli ste už u nás, netreba riskovať. A tak som sa nechala presvedčiť na plánovaný cisársky rez na ďalší deň. W. ma chodil ukľudňovať a tak sme sa ukľudňovali navzájom. Prišiel obed, no to údajné rizoto, ktoré malo konzistenciu kaše sa nedalo ani ochutnať a tak hladná ako vlk posielam W. nech mi ešte ide kúpiť "syr v housce" posledný, od polnoci vraj nebudem môcť nič piť ani jesť. W. poslušne objednávku priniesol a ja s apetítom kosatky pchám do seba tú dobrotu a ešte niečo naviac, ale čo už nepamätám. Spokojná si idem ľahnúť a hútam či to tvrdnutie brucha, ktoré mám od 4tej rána ešte vydržím do ďalšieho dňa. W. som vypravila za mamou do práce, nech prídu obaja, troška potešiť vystresovanú prvorodičku. O hodinku príde sestra do izby, že "máte návštevu" a ja opuchnutá veľryba sa snažím vstať z toho vyležaného madraca. A ako vstanem, bum a je to tu. Kontrakcia jak lusk z ničoho nič. Vravím sestre, že už je to asi tu a utekám na toaletu. Sedím, čakám, sledujem hodinky, po troch minútach opäť bum, ďalšia kontrakcia. Príde sestra a volá na mňa: že čo? a ja že: asi rodím, kontrakcie každé tri minúty. A tak s tými kontrakciami balím veci do tašky a beriem do sály - Prvá doba pôrodná. Tam ma funiacu a predýchavajúcu dalšie kontrakcie napoja na monitor a v tom príde lekárka, pozrie papierik vychádzajúci zo stroja a s úsmevom a nadšením v hlase hovorí: Waaaau ideme rodiť a hneď. No po prečítaní mojej karty, prehliadnutí veľryby, volaní primárovi a všetkých tých informačných blabla, že môj sľúbený doktor to nestíha, lebo dieťa sa pýta na svet veľmi rýchlo, treba ihneď operovať. Mňa zrazu cievkujú, fačujú nohy, napajajú na infúzku a "friškom" rýchlo na sálu . Kedže kosatka pred hodinou do seba narvala syr v housce, rozhodli sa pre spinal. Čo pre nezainteresovaných v problematike anestézy znamená, že mi pichnú do miechy látku, ktorá umrtví telo od rebier dole. Do sály idem po svojich zabandážovaných nohách s anesteziológom držiac v ruke vrecúško. V operačke ako z filmu ma už čakajú dvaja doktory a sestry. Každému vidieť len oči. Za sklom v sále už vidím sestričky a doktorku čakajúcich na novorodenca. Sama som prekvapená, že som zatiaľ nechytila paniku, ale akosi inštinktívne cítim, že najdôležitejšie je dieťa a to stres nepotrebuje. A tak poslušne plním pokyny personálu a predýchavam kontrakciu pred pichnutím spinalu. Na hodinkách je presne 18.00, keď som napojená na všetky tie tlakomery, infúzie, spinal zaberá a ja necítim nič, pri otázke doktora: "Toto cítite?" . Operácia začína, o 18:07 je Max na svete s komentárom doktora tak tento bude vážiť viac ako 4kg. Dieťa v rýchlosti odnášajú a o chvíľu počuť plač a sestrička kričí: "Rekordér, 55cm a 4700g". "Mamička meno?" Ja volám, že Maximilián a všetci smiech, že trefné, trefné. O chvíľu prinesú k mojej hlave zabaleného Maxa. Ešte som mu stihla dať pusu, no už ho berú, doktor vraví máme problém. Maternica sa nechcela stiahnuť ani po 20min. Napichali do mňa všetky tie medikamenty, ktoré by mali zabrať, ale nazabrali. Doktori riešia medzi sebou, že s tým sa ešte nestretli. Potom už doktor kričí meno ďalšej látky a tie slová rýchlo, rýchlo ma desia. Po pol hodine ma začnú zašívať a po pár minútach jedna zo sestier začne počítať tampóny, jeden chýba. Doktori v strese, ja detto. Vety ako "Marta ty si odtiaľ nič nebrala a pozrite sa pod stôl, už vnímam len ako zlý sen. V duchu sa modlím, ďakujem bohu, že na to prišli teraz nie o týždeň. Veď čo mi už v tejto situácií ostáva. Vidím oči doktorov jeden stojí napravo, druhá naľavo, čítam v nich, pritakajú si musíme ju opäť otvoriť. Celá sa trasiem a neviem to ovládať. Moje veľké ďakujem patrí anesteziológovi, ktorý ma celý čas hladká po hlave, utiera čelo studeným uterákom a hovorí, že všetko bude v poriadku. Naozaj to veľmi, veľmi pomáhalo. Zabudnutý tampón našli a opäť môžu trasúcu sa kosatku zašívať. Presne po hodine operácie tlačia moju posteľ do izby. Bolesť zatiaľ necítim, som len trochu unavená, len trochu. Posteľ tlačia do pooperačnej izby k novej babe, tá má ešte pred pôrodom. Prinesú Maxa, ale len na chvíľku, aby sme sa zoznámili. Spí a je kráááásny. Beatka ďakujem, že si skoro celú noc počúvala nevyrozprávanú, emočne nestabilnú, nadrogovanú a neskutočne smädnú kosatku. Tú noc vôbec nespím, ešte o polnoci prichádza sestrami zavolaný rozospatý doktor, ktorý mi na nečakanú horúčku so zimnicou predpisuje ďalšie tekuté, do žíl kvapkajúce lieky. Dostávam ešte pár injekcií do zadnej časti tela, do pleca a tie dostávam počas ďalšieho týždňa každý deň. Takže po prepustení mám dopichané modré boky aj ramená. Tie injekcie štípali jak fras, áno fras. Ráno na vizite doktor krúti hlavou, že sa mu tá maternica nezdá a že musím na ultrazvuk. Potom donesú opäť Maxa. Na ďalší deň je už s nami na izbe. Beatka porodila o deň neskôr malú Emu. A tak si tam obaja ležia v tých kovových postieľkach /zo šesdesiatych rokov/ a naškrobených košielkach a perinkách. Budia sa len na hlad. Je neskutočne horúco, pod oknami chodia bagre a drnčia iné stavebné stroje, kedže finišujú nový pavilón. Úplne idilické popôrodné prostredie. Tri noci nespím, nie že by som nechcela, ale neviem. Bolesť už beriem ako nutnosť, funím a stukám, keď schádzam z postele k Maxovi. Dokonca som prvý krát od bolesti videla hviezdičky, takže to nie je výmysel. Tomu sa nepáči vôbec v perinke, kedže je neznesiteľne horúco, nosia ho z novorodeneckého /tam je klíma/ hore dole ku mňe do izby. Ďalšiu noc dotlačia tretiu posteľ a novú mamičku, pomaly sa prebúdzajúcu z narkózy. Jej maďarský prízvuk je veľmi komický, no smiať sa je nemožné, bolesť je obrovská aj keď sme nadrogované od rána do večera. Večer si ešte od sestry pýtam "inekcijku" aspoň nech si trocha ľahnem na bok. Po troch dňoch sme už ako na tábore. Kecáme jedna cez druhú, snažiac sa nesmiať a nekýchnuť /tá bolesť je príšerná, celý čas rozmýšľame, či by to nejaký chlap dal :), objednávame si lakocinky cez telefón, kedže nemocničná strava okrem rannej bielej kávy a čerstvého pečiva, je nekonzumovateľná a vedieme dlhé debaty o všetkom možnom. Každá riešime svoje, jedna nesťahujúcu sa maternicu, druhá zapálené prsia a tretia nikdy sýte dieťa a všetky spolu, kedy nás asi pustia. Ak nám deti nezožltnú tak v nedeľu ideme domov. Ema a Max nezožltli, Tobias je v sobotu už ako citrón. Ja mám neustále teplotu, ale tvrdia mi, že je to normálne, mne to normálne nepríde. V nedeľu som oficiálne prepustená už len čakám, či aj Max. Dostávame papiere a ideme. Naozaj nikdy som sa domov tak netešila ako teraz. Konečne som sa vyspala. I keď spánok po pôrode asi každej ženy sa zmení na spánok zajaca. Predtým som sa ledva zobudila na budík, teraz som hore pri každom menšom namrnčaní. Max je však ukážkové dieťa. Mne po dvoch týždňoch teplotovania, absolvovaní množstva krvných testov, konečne predpíšu antibiotiká a po troch dňoch vyhubia tú pliagu čo mám v tele. Konečne ma nebolia kĺby a nebudím sa na zimnicu, som skoro fit.
Príchod detí na svet je však aj cez všetky možné problémy krásny. Už pre tú veľkú lásku k novonarodenému mini človiečikovi. Napriek všetkým tým problémom a nekomforte nemocničného prostredia si budem pamätať na milý personál sestier /ktoré priam čarujú v podmienkach akých robia/ a ich povzbudivé slová, sem tam aj citlivého doktora, super spolubývajúce a najlepšiu rannú bielu kávu.
Tohto týždňa mal Max svoje prvé narodeniny. Ani sa mi nechce veriť, že je to už rok čo sme si prvý krát pozreli do očí. A len mamičky vedia aký je to pocit, no najsamkrajší na svete. Všetko je v tom momente nepodstatné a aj dlhý čas potom. Ten deň si budem určite pamätať do konca života. Do nemocnice som išla ráno na termín. Pravdu povediac som toho veľa nenaspala, aj zo strachu čo ma čaká aj z dôvodu mojej váhy a rozmerov, a tie už boli naozaj na krajíčku únosnosti. Posledný mesiac som sa cítila ako opuchnutý slon a ak som ležala tak ako opuchnutá veľryba. Ručička na váhe ukazovala 35 kíl nadváhy a aj to som ju pred vážením podkalibrovala .... pre môj lepší vnútorný pocit. Tašku som mala zbalenú už dva mesiace, kedže v siedmom mesiaci som si poležala v nemocnici dva týždne /aby doktori zabránili predčasnému pôrodu, museli mi minioperačným zákrokom odobrať asi 1100ml plodovej vody, kedže som jej mala veľmi veľa/. Už som vedela, že príbor v nemocnici nieje samozrejmosťou tak ako toaletný papier alebo šálka na čaj. A tak sme sa tam ráno s W. dostavili ako mi "doktor kázali". Ubytovali ma k babám ktoré už mali pri sebe svoje malilinké ratolesti a ja som čakala na vizitu. Primár ma hneď uviedol do reality: Vy to dieťa spontánne neporodíte, je veľmi veľké, boli ste už u nás, netreba riskovať. A tak som sa nechala presvedčiť na plánovaný cisársky rez na ďalší deň. W. ma chodil ukľudňovať a tak sme sa ukľudňovali navzájom. Prišiel obed, no to údajné rizoto, ktoré malo konzistenciu kaše sa nedalo ani ochutnať a tak hladná ako vlk posielam W. nech mi ešte ide kúpiť "syr v housce" posledný, od polnoci vraj nebudem môcť nič piť ani jesť. W. poslušne objednávku priniesol a ja s apetítom kosatky pchám do seba tú dobrotu a ešte niečo naviac, ale čo už nepamätám. Spokojná si idem ľahnúť a hútam či to tvrdnutie brucha, ktoré mám od 4tej rána ešte vydržím do ďalšieho dňa. W. som vypravila za mamou do práce, nech prídu obaja, troška potešiť vystresovanú prvorodičku. O hodinku príde sestra do izby, že "máte návštevu" a ja opuchnutá veľryba sa snažím vstať z toho vyležaného madraca. A ako vstanem, bum a je to tu. Kontrakcia jak lusk z ničoho nič. Vravím sestre, že už je to asi tu a utekám na toaletu. Sedím, čakám, sledujem hodinky, po troch minútach opäť bum, ďalšia kontrakcia. Príde sestra a volá na mňa: že čo? a ja že: asi rodím, kontrakcie každé tri minúty. A tak s tými kontrakciami balím veci do tašky a beriem do sály - Prvá doba pôrodná. Tam ma funiacu a predýchavajúcu dalšie kontrakcie napoja na monitor a v tom príde lekárka, pozrie papierik vychádzajúci zo stroja a s úsmevom a nadšením v hlase hovorí: Waaaau ideme rodiť a hneď. No po prečítaní mojej karty, prehliadnutí veľryby, volaní primárovi a všetkých tých informačných blabla, že môj sľúbený doktor to nestíha, lebo dieťa sa pýta na svet veľmi rýchlo, treba ihneď operovať. Mňa zrazu cievkujú, fačujú nohy, napajajú na infúzku a "friškom" rýchlo na sálu . Kedže kosatka pred hodinou do seba narvala syr v housce, rozhodli sa pre spinal. Čo pre nezainteresovaných v problematike anestézy znamená, že mi pichnú do miechy látku, ktorá umrtví telo od rebier dole. Do sály idem po svojich zabandážovaných nohách s anesteziológom držiac v ruke vrecúško. V operačke ako z filmu ma už čakajú dvaja doktory a sestry. Každému vidieť len oči. Za sklom v sále už vidím sestričky a doktorku čakajúcich na novorodenca. Sama som prekvapená, že som zatiaľ nechytila paniku, ale akosi inštinktívne cítim, že najdôležitejšie je dieťa a to stres nepotrebuje. A tak poslušne plním pokyny personálu a predýchavam kontrakciu pred pichnutím spinalu. Na hodinkách je presne 18.00, keď som napojená na všetky tie tlakomery, infúzie, spinal zaberá a ja necítim nič, pri otázke doktora: "Toto cítite?" . Operácia začína, o 18:07 je Max na svete s komentárom doktora tak tento bude vážiť viac ako 4kg. Dieťa v rýchlosti odnášajú a o chvíľu počuť plač a sestrička kričí: "Rekordér, 55cm a 4700g". "Mamička meno?" Ja volám, že Maximilián a všetci smiech, že trefné, trefné. O chvíľu prinesú k mojej hlave zabaleného Maxa. Ešte som mu stihla dať pusu, no už ho berú, doktor vraví máme problém. Maternica sa nechcela stiahnuť ani po 20min. Napichali do mňa všetky tie medikamenty, ktoré by mali zabrať, ale nazabrali. Doktori riešia medzi sebou, že s tým sa ešte nestretli. Potom už doktor kričí meno ďalšej látky a tie slová rýchlo, rýchlo ma desia. Po pol hodine ma začnú zašívať a po pár minútach jedna zo sestier začne počítať tampóny, jeden chýba. Doktori v strese, ja detto. Vety ako "Marta ty si odtiaľ nič nebrala a pozrite sa pod stôl, už vnímam len ako zlý sen. V duchu sa modlím, ďakujem bohu, že na to prišli teraz nie o týždeň. Veď čo mi už v tejto situácií ostáva. Vidím oči doktorov jeden stojí napravo, druhá naľavo, čítam v nich, pritakajú si musíme ju opäť otvoriť. Celá sa trasiem a neviem to ovládať. Moje veľké ďakujem patrí anesteziológovi, ktorý ma celý čas hladká po hlave, utiera čelo studeným uterákom a hovorí, že všetko bude v poriadku. Naozaj to veľmi, veľmi pomáhalo. Zabudnutý tampón našli a opäť môžu trasúcu sa kosatku zašívať. Presne po hodine operácie tlačia moju posteľ do izby. Bolesť zatiaľ necítim, som len trochu unavená, len trochu. Posteľ tlačia do pooperačnej izby k novej babe, tá má ešte pred pôrodom. Prinesú Maxa, ale len na chvíľku, aby sme sa zoznámili. Spí a je kráááásny. Beatka ďakujem, že si skoro celú noc počúvala nevyrozprávanú, emočne nestabilnú, nadrogovanú a neskutočne smädnú kosatku. Tú noc vôbec nespím, ešte o polnoci prichádza sestrami zavolaný rozospatý doktor, ktorý mi na nečakanú horúčku so zimnicou predpisuje ďalšie tekuté, do žíl kvapkajúce lieky. Dostávam ešte pár injekcií do zadnej časti tela, do pleca a tie dostávam počas ďalšieho týždňa každý deň. Takže po prepustení mám dopichané modré boky aj ramená. Tie injekcie štípali jak fras, áno fras. Ráno na vizite doktor krúti hlavou, že sa mu tá maternica nezdá a že musím na ultrazvuk. Potom donesú opäť Maxa. Na ďalší deň je už s nami na izbe. Beatka porodila o deň neskôr malú Emu. A tak si tam obaja ležia v tých kovových postieľkach /zo šesdesiatych rokov/ a naškrobených košielkach a perinkách. Budia sa len na hlad. Je neskutočne horúco, pod oknami chodia bagre a drnčia iné stavebné stroje, kedže finišujú nový pavilón. Úplne idilické popôrodné prostredie. Tri noci nespím, nie že by som nechcela, ale neviem. Bolesť už beriem ako nutnosť, funím a stukám, keď schádzam z postele k Maxovi. Dokonca som prvý krát od bolesti videla hviezdičky, takže to nie je výmysel. Tomu sa nepáči vôbec v perinke, kedže je neznesiteľne horúco, nosia ho z novorodeneckého /tam je klíma/ hore dole ku mňe do izby. Ďalšiu noc dotlačia tretiu posteľ a novú mamičku, pomaly sa prebúdzajúcu z narkózy. Jej maďarský prízvuk je veľmi komický, no smiať sa je nemožné, bolesť je obrovská aj keď sme nadrogované od rána do večera. Večer si ešte od sestry pýtam "inekcijku" aspoň nech si trocha ľahnem na bok. Po troch dňoch sme už ako na tábore. Kecáme jedna cez druhú, snažiac sa nesmiať a nekýchnuť /tá bolesť je príšerná, celý čas rozmýšľame, či by to nejaký chlap dal :), objednávame si lakocinky cez telefón, kedže nemocničná strava okrem rannej bielej kávy a čerstvého pečiva, je nekonzumovateľná a vedieme dlhé debaty o všetkom možnom. Každá riešime svoje, jedna nesťahujúcu sa maternicu, druhá zapálené prsia a tretia nikdy sýte dieťa a všetky spolu, kedy nás asi pustia. Ak nám deti nezožltnú tak v nedeľu ideme domov. Ema a Max nezožltli, Tobias je v sobotu už ako citrón. Ja mám neustále teplotu, ale tvrdia mi, že je to normálne, mne to normálne nepríde. V nedeľu som oficiálne prepustená už len čakám, či aj Max. Dostávame papiere a ideme. Naozaj nikdy som sa domov tak netešila ako teraz. Konečne som sa vyspala. I keď spánok po pôrode asi každej ženy sa zmení na spánok zajaca. Predtým som sa ledva zobudila na budík, teraz som hore pri každom menšom namrnčaní. Max je však ukážkové dieťa. Mne po dvoch týždňoch teplotovania, absolvovaní množstva krvných testov, konečne predpíšu antibiotiká a po troch dňoch vyhubia tú pliagu čo mám v tele. Konečne ma nebolia kĺby a nebudím sa na zimnicu, som skoro fit.
Príchod detí na svet je však aj cez všetky možné problémy krásny. Už pre tú veľkú lásku k novonarodenému mini človiečikovi. Napriek všetkým tým problémom a nekomforte nemocničného prostredia si budem pamätať na milý personál sestier /ktoré priam čarujú v podmienkach akých robia/ a ich povzbudivé slová, sem tam aj citlivého doktora, super spolubývajúce a najlepšiu rannú bielu kávu.
