v Miscolci na trhu

V nedeľu sme cestovali do Miscolca na trh so starožitnosťami. Prekvapil nás veľký rozmer trhu. Celý sme ho ani neprešli. Výber bol naozaj pestrý. Obrovské množstvo skla, porcelánu, obrazov, náradia, kufrov, jazdeckých sediel, hračiek, nábytku, máp, kníh, ... . Milovníci "harabúrd" si prídu na svoje. Trh sa koná každú prvú nedeľu v mesiaci, v centre mesta. Späť domov sme išli so zachovalou trojkolkou z bývalého Západného Nemecka za desinu. 

letný šalát s krutónmi

Tento letný svieži šalát je naozaj skvelý na tieto horúce dni. A najlepšie na ňom je to, že sú v ňom krutóny, takže všetko je v jednej miske .... skvelé. Chutí vynikajúco, vyskúšajte.

SUMMER SALAD
baby špenát - paradajky - šalotka / červená cibuľa/ - uhorky - čerstvá kapia - balkánsky syr /môže byť aj iný/ - chlieb /krutóny/ - čerstvé mleté čierne korenie - olivový olej extra panenský - citrónová šťava - dijonsky horčica

Krutóny - na kocky nakrájaný chlieb /asi 2-3 krajce/ pokvapkáme olivovým olejom a dáme do rúry na plech zapiecť dozlatista.
Zálievka - 2lyžice čerstvej citrónovej šťavy, 1 lyžica dijonskej horčice, 6-8 lyžíc olivového oleja, može byť aj viac /kto ako má rád/, čerstvé mleté korenie a soľ
Šalát - Do šalátovej misy dáme baby špenát a na kocky nakrájané paradajky, uhorky, šalotku, kapiu, vychladené krutóny, syr. Osolíme, okoreníme a pridáme zálievku. Šalát zľahka premiešame a odložíme aspoň na 1/2 hodinu do chladničky , aby sa krutńy troška napili šťavy.

spomienky spred roka

Tento príspevok je na moje pomery až príliš dlhý. No nešlo inak. Nechcem v ňom hodnotiť naše zdravotníctvo, ktoré je v stave akom je, na tom sa určite dlho nič nezmení. Ani ním nechcem vystrašiť budúce mamičky. Len troška priblížiť jeden týždeň, ktorý bol v mojom, ale samozrejme aj v živite W. prelomový. 

Tohto týždňa mal Max svoje prvé narodeniny. Ani sa mi nechce veriť, že je to už rok čo sme si prvý krát pozreli do očí. A len mamičky vedia aký je to pocit, no najsamkrajší na svete. Všetko je v tom momente nepodstatné a aj dlhý čas potom. Ten deň si budem určite pamätať do konca života. Do nemocnice som išla ráno na termín. Pravdu povediac som toho veľa nenaspala, aj zo strachu čo ma čaká aj z dôvodu mojej váhy a rozmerov, a tie už boli naozaj na krajíčku únosnosti. Posledný mesiac som sa cítila ako opuchnutý slon a ak som ležala tak ako opuchnutá veľryba. Ručička na váhe ukazovala 35 kíl nadváhy a aj to som ju pred vážením podkalibrovala .... pre môj lepší vnútorný pocit. Tašku som mala zbalenú už dva mesiace, kedže v siedmom mesiaci som si poležala v nemocnici dva týždne /aby doktori zabránili predčasnému pôrodu, museli mi minioperačným zákrokom odobrať asi 1100ml plodovej vody, kedže som jej mala veľmi veľa/. Už som vedela, že príbor v nemocnici nieje samozrejmosťou tak ako toaletný papier alebo šálka na čaj. A tak sme sa tam ráno s W. dostavili ako mi "doktor kázali". Ubytovali ma k babám ktoré už mali pri sebe svoje malilinké ratolesti a ja som čakala na vizitu. Primár ma hneď uviedol do reality: Vy to dieťa spontánne neporodíte, je veľmi veľké, boli ste už u nás, netreba riskovať. A tak som sa nechala presvedčiť na plánovaný cisársky rez na ďalší deň. W. ma chodil ukľudňovať a tak sme sa ukľudňovali navzájom. Prišiel obed, no to údajné rizoto, ktoré malo konzistenciu kaše sa nedalo ani ochutnať a tak hladná ako vlk posielam W. nech mi ešte ide kúpiť "syr v housce" posledný, od polnoci vraj nebudem môcť nič piť ani jesť. W. poslušne objednávku priniesol a ja s apetítom kosatky pchám do seba tú dobrotu a ešte niečo naviac, ale čo už nepamätám. Spokojná si idem ľahnúť a hútam či to tvrdnutie brucha, ktoré mám od 4tej rána ešte vydržím do ďalšieho dňa. W. som vypravila za mamou do práce, nech prídu obaja, troška potešiť vystresovanú prvorodičku. O hodinku príde sestra do izby, že "máte návštevu" a ja opuchnutá veľryba sa snažím vstať z toho vyležaného madraca. A ako vstanem, bum a je to tu. Kontrakcia jak lusk z ničoho nič. Vravím sestre, že už je to asi tu a utekám na toaletu. Sedím, čakám, sledujem hodinky, po troch minútach opäť bum, ďalšia kontrakcia. Príde sestra a volá na mňa: že čo? a ja že: asi rodím, kontrakcie každé tri minúty. A tak s tými kontrakciami balím veci do tašky a beriem do sály - Prvá doba pôrodná. Tam ma funiacu a predýchavajúcu dalšie kontrakcie napoja na monitor a v tom príde lekárka, pozrie papierik vychádzajúci zo stroja a s úsmevom a nadšením v hlase hovorí: Waaaau ideme rodiť a hneď. No po prečítaní mojej karty, prehliadnutí veľryby, volaní primárovi a všetkých tých informačných blabla, že môj sľúbený doktor to nestíha, lebo dieťa sa pýta na svet veľmi rýchlo, treba ihneď operovať. Mňa zrazu cievkujú, fačujú nohy, napajajú na infúzku a "friškom" rýchlo na sálu . Kedže kosatka pred hodinou do seba narvala syr v housce, rozhodli sa pre spinal. Čo pre nezainteresovaných v problematike anestézy znamená, že mi pichnú do miechy látku, ktorá  umrtví telo od rebier dole. Do sály idem po svojich zabandážovaných nohách s anesteziológom držiac v ruke vrecúško. V operačke ako z filmu ma už čakajú dvaja doktory a sestry. Každému vidieť len oči. Za sklom v sále už vidím sestričky a doktorku čakajúcich na novorodenca. Sama som prekvapená, že som zatiaľ nechytila paniku, ale akosi inštinktívne cítim, že najdôležitejšie je dieťa a to stres nepotrebuje. A tak poslušne plním pokyny personálu a predýchavam kontrakciu pred pichnutím spinalu. Na hodinkách je presne 18.00, keď som napojená na všetky tie tlakomery, infúzie, spinal zaberá a ja necítim nič, pri otázke doktora: "Toto cítite?" . Operácia začína, o 18:07 je Max na svete s komentárom doktora tak tento bude vážiť viac ako 4kg. Dieťa  v rýchlosti odnášajú a o chvíľu počuť plač a sestrička kričí: "Rekordér, 55cm a 4700g". "Mamička meno?" Ja volám, že Maximilián a všetci smiech, že trefné, trefné. O chvíľu prinesú k mojej hlave zabaleného Maxa. Ešte som mu stihla dať pusu, no už ho berú, doktor vraví máme problém. Maternica sa nechcela stiahnuť ani po 20min. Napichali do mňa všetky tie medikamenty, ktoré by mali zabrať, ale nazabrali. Doktori riešia medzi sebou, že s tým sa ešte nestretli. Potom už doktor kričí meno ďalšej látky a tie slová rýchlo, rýchlo ma desia. Po pol hodine ma začnú zašívať a po pár minútach jedna zo sestier začne počítať tampóny, jeden chýba. Doktori v strese, ja detto. Vety ako "Marta ty si odtiaľ nič nebrala a pozrite sa pod stôl, už vnímam len ako zlý sen. V duchu sa modlím, ďakujem bohu, že na to prišli teraz nie o týždeň. Veď čo mi už v tejto situácií ostáva. Vidím oči doktorov jeden stojí napravo, druhá naľavo, čítam v nich, pritakajú si musíme ju opäť otvoriť. Celá sa trasiem a neviem to ovládať. Moje veľké ďakujem patrí anesteziológovi, ktorý ma celý čas hladká po hlave, utiera čelo studeným uterákom a hovorí, že všetko bude v poriadku. Naozaj to veľmi, veľmi pomáhalo. Zabudnutý tampón našli a opäť môžu trasúcu sa kosatku zašívať. Presne po hodine operácie tlačia moju posteľ do izby. Bolesť zatiaľ necítim, som len trochu unavená, len trochu. Posteľ tlačia do pooperačnej izby k novej babe, tá má ešte pred pôrodom. Prinesú Maxa, ale len na chvíľku, aby sme sa zoznámili. Spí a je kráááásny. Beatka ďakujem, že si skoro celú noc počúvala nevyrozprávanú, emočne nestabilnú, nadrogovanú a neskutočne smädnú kosatku. Tú noc vôbec nespím, ešte o polnoci prichádza sestrami zavolaný rozospatý doktor, ktorý mi na nečakanú horúčku so zimnicou predpisuje ďalšie tekuté, do žíl kvapkajúce lieky. Dostávam ešte pár injekcií do zadnej časti tela, do pleca a tie dostávam počas ďalšieho týždňa každý deň. Takže po prepustení mám dopichané modré boky aj ramená. Tie injekcie štípali jak fras, áno fras. Ráno na vizite doktor krúti hlavou, že sa mu tá maternica nezdá a že musím na ultrazvuk. Potom donesú opäť Maxa. Na ďalší deň je už s nami na izbe. Beatka porodila o deň neskôr malú Emu. A tak si tam obaja ležia v tých kovových postieľkach /zo šesdesiatych rokov/ a naškrobených košielkach a perinkách. Budia sa len na hlad. Je neskutočne horúco, pod oknami chodia bagre a drnčia iné stavebné stroje, kedže finišujú nový pavilón. Úplne idilické popôrodné prostredie. Tri noci nespím, nie že by som nechcela, ale neviem. Bolesť už beriem ako nutnosť, funím a stukám, keď schádzam z postele k Maxovi. Dokonca som prvý krát od bolesti videla hviezdičky, takže to nie je výmysel. Tomu sa nepáči vôbec v perinke, kedže je neznesiteľne horúco, nosia ho z novorodeneckého /tam je klíma/ hore dole ku mňe do izby. Ďalšiu noc dotlačia tretiu posteľ a novú mamičku, pomaly sa prebúdzajúcu z narkózy. Jej maďarský prízvuk je veľmi komický, no smiať sa je nemožné, bolesť je obrovská aj keď sme  nadrogované od rána do večera. Večer si ešte od sestry pýtam "inekcijku" aspoň nech si trocha ľahnem na bok. Po troch dňoch sme už ako na tábore. Kecáme jedna cez druhú, snažiac sa nesmiať a nekýchnuť /tá bolesť je príšerná, celý čas rozmýšľame, či by to nejaký chlap dal :), objednávame si lakocinky cez telefón, kedže nemocničná strava okrem rannej bielej kávy a čerstvého pečiva, je nekonzumovateľná a vedieme dlhé debaty o všetkom možnom. Každá riešime svoje, jedna nesťahujúcu sa maternicu, druhá zapálené prsia a tretia nikdy sýte dieťa a všetky spolu, kedy nás asi pustia. Ak nám deti nezožltnú tak v nedeľu ideme domov. Ema a Max nezožltli, Tobias je v sobotu už ako citrón. Ja mám neustále teplotu, ale tvrdia mi, že je to normálne, mne to normálne nepríde. V nedeľu som oficiálne prepustená už len čakám, či aj Max. Dostávame papiere a ideme. Naozaj nikdy som sa domov tak netešila ako teraz. Konečne som sa vyspala. I keď spánok po pôrode asi každej ženy sa zmení na spánok zajaca. Predtým som sa ledva zobudila na budík, teraz som hore pri každom menšom namrnčaní. Max je však ukážkové dieťa. Mne po dvoch týždňoch teplotovania, absolvovaní množstva krvných testov, konečne predpíšu antibiotiká a po troch dňoch vyhubia tú pliagu čo mám v tele. Konečne ma nebolia kĺby a nebudím sa na zimnicu, som skoro fit. 
Príchod detí na svet je však aj cez všetky možné problémy krásny. Už pre tú veľkú lásku k novonarodenému mini človiečikovi. Napriek všetkým tým problémom a nekomforte nemocničného prostredia si budem pamätať na milý personál sestier /ktoré priam čarujú v podmienkach akých robia/ a ich povzbudivé slová, sem tam aj citlivého doktora, super spolubývajúce a najlepšiu rannú bielu kávu.  

veselé legíny

Mám obľubu v lustrovaní detských módnych eshopov a blogov. Napr. www.igloandigli.com, www.minirodini.com, www.littlescandinavian.com, www.bellissimakids.com, www.carlascafe.dk, littlegatherer.com, mokkasin.blogspot.co.uk a ešte veľa iných. Takže troška inšpirácie z netu a Maxove H&M legíny sú trochu veselšie.

v Kunsthalle

Bolo mokro a tak sme sa rozhodli pre Kunsthalle. Nebola som tam už dlho, hoci to mám naskok, ale upršané nedeľné počasie si to pýtalo. Výstava Privátny nacionalizmus bola fajn - nesklamala, ale ani neohúrila /prekvapil informačne aj graficky prepracovaný bulletin/. Mne sa najviac páčili Roztomomilé akvarely /séria 6 akvarelov - Borsos Lorinc/.  Priestor Kunsthalle je veľmi príjemný a aj Max sa cítil veľmi dobre. Čo to aj okomentoval svojou hatlaninou, a kedže má obdobie ukazovania prstíkom, veľa sme komentovali aj my. Tu je pár fotečiek.

priletel bocian

Áno priletel. Ale nie k nám, u nás bol minulý rok, predošlý vikend priletel k Majke a Ferkovi. Troška na seba nechal čakať, ale dorazil. Keď sa tak ohliadnem o dva roky dozadu, v mojom okolí bol svadobný boom a teraz máme baby boom. Veď máme na to vek /po 30/, hypotéky, prácu, autá a ten stereotypne ubiehajúci život, sem tam spestrený večierkom, pivom, koncertom už bolo treba troška zmeniť, najlepšie dieťaťom. A až keď ho človek drží, pochopí čo mu celý ten čas naozaj chýbalo. Možno netrebalo až tak dlho čakať /odkladať/, ale možno práve to čakanie /odkladanie/ spôsobí to úplné vychutnanie si role rodiča, ktovie. Teším sa s nimi z malej bambulky, som šťastná a dojatá. Pripomenulo mi to všetky tie prvé krásne okamihy s našim Maxom a viem že ich čaká to najkrajšie obdobie. Tak sa držte Dudušovci ... bozkajte, voňajte, čičíkajte, celé hodiny pozerajte ako spinká, hladkajte, hrajte sa, ... je toho veeeeľa.

koláč na cestu

Počasie je ako na jar a hoci je ešte podľa kalendára zima, cítim vo vzduchu moju najobľúbenejšiu jarnú vôňu, vôňu zeme. A keď mi ešte slnko ohrieva tvár, som šťastný človek. Mám pocit a asi je to tak, že toho za deň stihnem viac. W. má po riadne pracovných týždňoch voľno a tak sme sa rozhodli vycestovať na spiš a cestou skontrolovať chatu na Hnilci. Minulý rok sme ju zanedbávali, ale tento to dobehneme. Predošlé roky sme tam trávili všetky sviatky, voľné predĺžené víkendy aj dovolenky. Hnilec je moja srdcovka hneď od úplného začiatku. Je to dedinka v hladovej doline a naozaj tam okrem jabĺk a zemiakov asi nič nevyrastie. Pred pár rokmi tam nebol ešte mobilný signál a tak sme mohli naozaj nerušene dovolenkovať. A to ticho, také ktoré počuť. Spí sa tam ako nikde, jedlo tam chutí 100x lepšie ako vyzerá, čas je tam nepodstatný zato najpodstatnejšie sú teplé kachle /a to skoro počas celého roka, už sme kúrili aj v júni/. V obecnom obchode zastal čas, už len nakupovanie v ňom je zážitok. Krčmár Mišo čapuje pivo kyslíkom, takže to trvá, ale to pivo so smotanou na vrchu za to stojí /pivári vedia o čom hovorím/. Okolo sú smrekové lesy na jeseň plné húb, rieka Hnilec plná pstruhov a v lete lúky plné kvetov. No skrátka idilka. Mám rada toto miesto. A na cestu som upiekla veľmi rýchly hrnčekový jablkový koláč. 

JABLKOVÝ KOLÁČ /hrnčekový/
3 hrnčeky polohrubej múky - 2 hrnčeky kryštálového cukru - hrnček mlieka - 1/2 hrnčeka oleja - 4 až 5 nahrubo nastrúhaných jabĺk - 1 vanilkový cukor - prášok do pečiva - 1 vajce - škorica podľa chuti
Všetky suroviny pomiešať, vyliať na vymastený a múkou vysypaný plech a piecť asi 20 - 30 min. Na záver posypať práškovým cukrom.

tortička

Ja viem, dlhšie som nič nenapísala. No nestíham, jednoducho. Čas uteká, sem tam ani neviem ktorého je. Stále v jednom kolotoči matky na materskej dovolenke. Tak k tej dovolenke. Ono to je dovolenka od priateľov, od zamestnania, od posedení len tak pri pive alebo káve, od všetkých vtedy všedných činností, na ktoré teraz, ale že vôbec nie je čas. Zato mám kopu času na hry s Maxom, prechádzky, domáce práce, žehlenie, varenie, kŕmenie, kúpanie, uspávanie viac krát do dňa /akosi mu samouspávanie nejde/. Profesiu grafik som vymenila za profesiu mama. Som profesionál v prebaľovaní M. po tme, prezliekaní po tme, keď sa preciká, obliekaní - čím rýchlejšie tým lepšie, kŕmení, uspávaní /W. ma volá zaklínač hadov/. Už si len matne spomínam na časy, keď sme cez víkend vstávali nie ráno, ale doobedu. Teraz vstávame skoro ráno /bez budíka/, ale ten úsmev a smiech, ktorý nás budí by som nevymenila za nič. Ten starý život je nadobro preč a nový sa len rozbieha. Mne sa páči, veľmi. A keď mám deň veľmi podobný počasiu posledných dní, vtedy pomôže už len nejaká sladkosť, najlepšie vlastnoručne upečená minitortička. Táto banánovo-kakaová bola konkrétne pre W.

KORPUS: tento recept je do klasickej formy, ja mám maličkú tak z polovičných dávok
1/2 lyžičky prášku do pečiva - 4 vajcia - 120gr. polohrubej múky - 150 gr. cukru - 2 lyžice teplej vody 
Zo žĺtkou, cukru a teplej vody ušľaháme hustú penu, do ktorej pomaly pridáme múku s práškom do pečiva. Nakoniec opatrne vmiešame sneh z bielkov. Nalejem do vymastenej a múkou vysypanej formy. Korpus pečieme pri 180 °C asi 15 minút. 
MASLOVÁ PLNKA: 
100 ml vody - 150 gr. cukru - 240 gr. masla - kakao
Vodu a cukor zohrejeme, kým sa cukor nerozpustí, necháme vychladnúť.
Všetko vymiešame dohladka a plnka je hotová.

na horách

Boli sme na horách. Síce krátko na víkend, ale aj to stačilo. Naše oči troška okúsili sympatickejšie farby zimy. Biely sneh a zelené ihličnany, to je oku lahodiaca krása. Už mám dosť depresívnej mestskej sivoty. Dve vydarené večery s priateľmi zmenili aspoň na chvíľu náš stereotyp a už sa teším na ďalšie podobné stretnutia. Naozaj vydarený víkend. Fotiť som nestihla, škoda. Tak aspoň jedna.

hot sun

Konečne začala zima a tak jeden chutný drink na tieto mrazivé večery. U nás je veľmi populárny túto zimu.. Tu je recept ...

HOT SUN 

- 0,4 dl Metaxa*****

- 0,3 l  jablková šťava 100%

- škorica celá

- kúsky jablka

Horúcu jablkovú šťavu zmiešame vo väčšom poháry s Metaxou pridáme škoricu a kúsky jablka.

nepostrádateľní pomocníci

Po dlhšom čase píšem, o opäť pre mňa aktuálnej téme. Prvé Maxove teploty a upchatý nos nás oboch poriadne vykoľajili. Pri tak malom človiečikovi je to hrôza. Pre dospelého len obyčajné vyfúkanie nosa, pre batoľa hotová katastrofa a pre rodičov, ani nehovorím. Držať na rukách dieťa so 40°C horúčkou, keď pomáhajú už len zábaly je veľmi nepríjemný zážitok. Čo všetko by som vtedy dala za to, aby to razom prestalo. Ale Max je bojovník, dokonca sa zábaly obišli aj bez veľkého plaču, ako by vedel, že mu pomôžu. No pár nocí sme nespali, na čo z Vilom vôbec nie sme zvyknutý, kedže máme doma malého sparťana, ktorý spí od 18.00 do 6.00, ale už je to pomaly v starých koľajách a sme radi, že sa vyhol antibiotikám. Kôli soplom sme kúpili odsávačku na vysávač, znie to hrozivo, ale v skutočnosti to len trochu šteklí. Myslela som, že ma trafí šľak s tou balónikovou, nechápem ako to robili naše mamy. Je to naozaj nepostrádateľný pomocník ako týchto pár vecičiek na fotke. Pravdu povediac je to len zlomok toho čo má ten chalan vo svojom suflíku.  

sebamed masážny olej /bábätká milujú masáže/, sebamed detský krém /výborná kozmetika/, Bepanthen masť /nám pomohla na červenú bradu, keď Maxovi tiekli sliny pri prvých zuboch a vyskúšala som vtedy hádam všetko/, sebamed /balzam pod nos aj pery do zimy/, Oilatum do kúpeľa /voda je mäkkučká/, emulzia Excipial U Lipolotio /na suchú pokožku/, Bioderma Cold Cream /pleťový krém/, Libenar /nosný roztok v kapsuliach na upchatý noštek/, Sudocrem /krém proti zapareninám/, digitálny teplomer   

Max fashion 0-3month

Už dávnejšie som písala, že sa budem venovať v príspevkoch aj detskej móde a všetkom možnom v spojitosti z deťmi, kedže u mňa je to aktuálna téma. Tento príspevok venujem Maxovmu oblečeniu. Po všetkých tých nákupoch oblečenia ešte v tehotenstve, keď má budúca mamička trošku skreslenú predstavu o veciach, ktoré bude jej dieťa v šatníku najviac potrebovať som po pôrode prišla na to, že Maxov šatník by sa obišiel bez nejakých tých kúskov /hlavne čo sa týka veľkosti ma môj syn dobehol, hneď po príchode z pôrodnice som peknú kôpku so šatníka vyradila/, ale čo už. Nepatrím k mamičkám, ktoré väčšinu detského šatníka zdedia a tak som kupovala všetko, čo sa mi páčilo /ale cenu strážim/, robím to aj teraz bez ohľadu na vek dieťata, kupujem kúsky aj dopredu, to sa mi osvedčilo. Rizikové tehotenstvo zapríčinilo habadej času a tak som v chvíľach nudy a radosti z tých malých kúskov oblečenia nafotila pár fashion kombinácii z časti Maxovho šatníka. V detstve som nepatrila k dievčatám, ktoré sa hrali s bábikami /pouličný hokej s chlapcami bol lepšou zábavkou/ a tak som tú absenciu dohnala.